Úvod → Články → Sekundové lepidlá

Sekundové lepidlá

Najpokročilejšie technológie druhej polovice 20. storočia si vyžadovali aj moderné spojovacie materiály - lepidlá, ktoré museli byť rýchle, ale zároveň museli mať vysokú pevnosť spoja. Svetlo sveta uzreli kyanoakrylátové lepidlá (všeobecne známe ako sekundové alebo sekundové lepidlá). Sortiment týchto lepidiel je v súčasnosti veľmi široký. K dispozícii je množstvo bežných tekutých a gélových "sekúnd" v baleniach so štítom, dávkovačoch atď. Je však možné zakúpiť aj špeciálne lepidlá a súpravy na špecifické aplikácie.

Ako fungujú?

Predtým, ako sa začneme zaoberať týmito špecialitami, je potrebné povedať niečo o princípoch kyanoakrylátových lepidiel. Patria do kategórie lepidiel, ktoré vytvrdzujú chemickou reakciou - tzv. chemicky reaktívne lepidlá. To znamená, že na konečné vytvrdnutie sa musí spustiť veľmi rýchla polymerizačná reakcia, ktorá zabezpečí dostatočné vytvrdnutie lepidla vo veľmi krátkom čase. Pozrime sa na tento proces z technického hľadiska. SG (Super Glue, ako sa tiež nazývajú) si našli mnoho spokojných aj nespokojných zákazníkov. Prečo je to tak? V prvom rade si musíme uvedomiť, že aj tieto lepidlá majú svoje limity. Po vytvrdnutí nie sú pružné - takže s nimi nemožno lepiť pružné materiály. Nedokážu odolávať vlhkosti - drobia sa a strácajú pevnosť a súdržnosť. Napokon, konečná pevnosť je zaručená pri lepení spojov s plochou do 1 cm2. Kombinácia týchto vlastností nám dáva vymedzenú oblasť použitia sekundárnych lepidiel.

Každý sa určite stretol s ďalšou, nie príliš dobrou vlastnosťou sekundárnych lepidiel, a to s ich starnutím a zhoršovaním kvality. Stretol som sa s mnohými opismi tohto procesu - niektoré hovorili o vysychaní sekundových, iné o tvrdnutí. Niekto dal lepidlo do chladničky a napriek tomu sa vyparilo atď. Ako teda táto vlastnosť skutočne funguje? SG je reaktívne lepidlo, z ktorého sa nemôže nič odparovať. Problém nastáva hneď na začiatku, keď sa lepidlo nanáša prvýkrát. Ten, kto nanáša SG na povrch lepeného materiálu, tým, že sa dotkne dávkovacieho hrotu na tomto povrchu, vlastne spustí polymerizačnú reakciu lepidla v dávkovacom hrote. Ak potom SG uloží do chladničky, proces polymerizácie lepidla sa veľmi spomalí - SG pri nízkych teplotách, približne + 5 °C, reagujú veľmi pomaly, ale nezastavia sa. Po určitom čase všetko lepidlo reaguje už vo vlastnom obale a je znehodnotené. Preto odporúčam aplikovať SG nepriamo. Kvapnite ho na lepený povrch a rozotrite ho špáradlom alebo špajdľou.

Proces vytvárania lepeného spoja pomocou kyanoakrylátových lepidiel je veľmi rýchly. Mnohí však zistili, že opačný proces, t. j. narušenie spoja a najmä odstránenie lepidla, je rovnako jednoduchý. Niektoré lepidlá sa už priamo dodávajú s tzv. debondérmi, t. j. materiálmi na odstránenie vytvrdnutého lepidla. Tieto organické zlúčeniny, vyrobené na éterickej, vysoko prchavej báze, rozkladajú štruktúru lepidla a pomáhajú ho odstrániť. Keďže ide skutočne o veľmi prchavé látky, spotreba týchto debondérov je pri odstraňovaní sekundárnych lepidiel vysoká. Ak odstraňujeme lepidlo z tvrdého, pevného povrchu, zvyčajne sa to podarí. Ak sa pokúšame odstrániť lepidlo napríklad z textilných materiálov, náš úspech bude veľmi neistý. Oddebňovací prostriedok sa vsiakne do tkaniny a odparí sa skôr, ako sa niečo stane s naneseným lepidlom.

Niektoré nevhodné vlastnosti SG možno odstrániť použitím aktivátorov, urýchľovačov atď. Tie sú určené najmä na lepenie materiálov s kyslým pH (hlavne drevené materiály). Kyslé prostredie totiž výrazne predlžuje polymerizačnú reakciu, ktorá prebieha v lepidle, a konečný reakčný čas je mnohonásobne dlhší ako obvykle. V tomto prípade sa používa SG urýchľovač, a to tak, že na jeden lepený povrch sa nanesie lepidlo a na druhý urýchľovač, čo v kombinácii zabezpečí, že lepidlo polymerizuje a vytvrdne dostatočne rýchlo. Ďalšími problematickými materiálmi "nelepiteľnými za normálnych podmienok" sú plasty PP (polypropylén) a PE (polyetylén), ktoré sú silne nepolárne a odpudzujú lepidlá podobne, ako teflón (PTFE) odpudzuje vodu.

Používanie plastov v dnešnej modernej dobe so sebou prináša aj úskalia pri ich lepení. Nie vždy nájdeme známe symboly jasne definujúce, o aký plast ide. Pri určovaní typu plastu si musíme pomôcť sami. Veľmi jednoduchou technikou na určenie lepivosti plastového materiálu je vhodiť ho do vody. Ak sa plast potopí, nejde o žiadny problém. Ak však pláva, ide o plast, ktorý sa ťažko lepí, na čo musíme byť dobre pripravení. V tomto prípade používame SG s takzvanými aktivátormi. Tie sa nanášajú na obe lepené plochy, kde sa nechajú zaschnúť. Ich úlohou nie je materiál leptať, ako si mnohí myslia, ale zmeniť jeho polaritu tak, aby sa stal zmáčavým. Potom stačí naniesť SG na jeden lepený povrch a ihneď spojiť. Prebehne štandardná reakcia a vytvorí sa úplný spoj, ktorý zodpovedá schopnostiam druhých lepidiel, ktoré som spomenul vyššie. Viac informácií o lepení plastov sa dozviete v samostatnom článku.

Niektoré nepríjemné vlastnosti sekundárnych lepidiel (tvrdosť, neodolnosť voči vlhkosti atď.) sa vďaka novým poznatkom a možnostiam odstránili a teraz sú k dispozícii lepidlá tzv. novej generácie, ktoré naše možnosti lepenia opäť posúvajú dopredu.